Real story-about me...

Myslím, že  ak by neboli kalendáre, tak   by som nevedela ani aký je dnes deň, či je sviatok, výkend, vianoce…. všetky dni mi splývajú v jeden, každý je rovnaký, fádny škola doma a zas škola… Nikam nechodím, ved nemám ským, všetkých som od seba odohnala, nikto nedokázal pochopiť že čo mi je, prečo sa nesmejem na ich výrokoch. Ktoré boli tak „úžasne vtiplné“ že sa na nich všetci rezali, a en ja som na nich nechápavo pozerala, nechápala som čo je na tých slovách na ktorých by som sa nikedy smiala s nimi vtipné… Zmenila som sa, velmi, to je pravda… V mojom prípade krutá- lebo som sa zmenila k horšiemu. Nechápem svoje správanie, nechápem prečo sa vzdaľujem od reality a často sa pristihnem pritom ako mám v hlave prázdno, len bez záujmu na niečo hľadím bez toho aby som to vnímala, všetko je tak jednotvárne, melancholické a depresívne, nevidím zmysel života, nechápem prečo sú ľudia veselí, čím môže byť život úžasný.Veď koľko ľudí trpí! Koľký denne umrú. Zabijú sa. Každý má nejaký zlozvyk, niekto fajčí, pije kávu. Zatiaľčo iný berie drogy, pije alkohol alebo… alebo si ubližuje. Zatiaľ čo pri alkohole a drogách každý čoskoro umrie, myslím že pri tej tretej možnosti je daň za pocit štastia najmenšia. Zostanú len jazvy, ako spomienky na každú bolesť, na každý ten okamžik. Keď trpí duša, trpí aj telo. Ak to niekto objaví, skončíš na psychiatrii, to je tá daň, večný strach, neistota... Žiaľ neviem nájsť odpoveď na otázku či to zato stojí… alebo už niekto povedat zamňa áno…