Narodeninový darček
Konečne ticho. Rodičia i brat odišli, ostala sama. Hodila letmý pohľad na školskú tašku pripravenú do školy, no potom si ju viac nevšímala. Dokonca nepozrela ani na stôl, kde mala rozložené knihy, no ani ju nenapadlo začať sa učiť na blížiacu sa maturitu. Bolo je to jedno. Unavene klesla na posteľ a zahľadela sa na macíka, ktorého jej na osemnáste narodeniny darovala jej najlepšia kamarátka. teraz ležal na polici medzi ostatnými zaprášenými plyšákmi. Voľakedy sedel na jej posteli, opierajúc sa o vankúš. Teraz ju však už nezaujímal, tak ako všetko ostatné, čo ležalo v jej izbe. Bol tu neuveriteľný neporiadok. Po zemi sa povaľovalo špinavé prádlo, použité vreckovky, oblečenie, vytrhnuté strany a kde tu červené škvrny. Do izby nechodil nikto, takže jej to nevadilo. Už dva mesiace u nej nebola žiadna kamarátka, už dva mesiace do izby nevkročila mama a nespýtala sa, čo nemá niečo do prania alebo či jej s niečím netreba pomôcť. Bola sama. Posteľ bola prehádzaná, v takom stave, ako ju nechala ked sa ráno zobudila. Vlastne, nezobudila. Nespala už asi celý týždeň. celú noc ležala na posteli, tvárila sa že spí a načúvala, kedy zazvoní mamin budík, aby sa mohla „zobudiť“. Napuchnuté oči lemovali čierne kruhy, ktoré sa snažila zakryť hrubou vrstvou mejkapu. Hoci to veľmi nepomáhalo, nemal to kto vidieť. Do školy nechodila a mama, otec a brat si ju nevšímali. Pre nich už niekoľko týždňov bola úplne cudzia osoba. Nepovažovali ju za člena ich rodiny. jej to bolo jedno. Celý deň presedela vo svojej pochmúrnej izbe, premýšľajúc čo robiť. Mávala sklony k samovražde, no nemala takú odvahu, aby sa obesila, skočila z okna, preťala si žily alebo čokoľvek iné. Vlastne, bolo jej to jedno, či ostane nažive ako troska, alebo zomrie. Už nebola nič iné, ako chodiaca kopa pochmúrnych myšlienok, trápenia a problémov. Zistila, že už ani takmer neje. Ráno vypila pohár mlieka, na obed zjedla nejaký keksík, potom zase niečo vypila, ale inak nič. Mávala závraty, vracala.
V ten nešťastný deň, sa rozhodla, že už sa viac nechce trápiť. Rozhodla sa, že im povie čo sa stalo a že chce zase normálne žiť, začať chodiť do školy a mať priateľov. Vošla do kuchyne, zo šuflíka vybrala dlhý nôž, pretože si chcela natrieť rohlík, aby aspoň niečo mala v sebe. Ruky sa jej triasli, nevedno prečo a tak sa pozerala do zápästia. Nie hlboko, no dosť na to, aby jej po ruke začal tiecť pramienok krvi, kvapkajúci na dlážku. zachmúrene pozorovala čo sa deje a zapáčilo sa jej to. V hlave jej prestalo víriť klbko myšlienok, teraz sa sústredila na krv a na tú uľavujúci bolesť. Zdvihla zakrvavený nôž a pozerala sa aj do druhej ruky. veľmi sa jej to páčilo. Keď si povedala dosť, zobrala handru, narýchlo utrela dlážku i nôž, umyla si ruky a narýchlo si ich obviazala obväzmi čo našla v skrini. Potom odišla do izby a nôž si odložila do tajnej skrýše pod posteľou. Na druhý deň, len čo všetci odišli, nôž vytiahla a zase sa porezala, tentoraz hlbšie. Dlážka bola celá krvavá, no nevšímala si to. Úplne zabudla na včerajšok, keď si sľúbila že sa ospravedlní rodine a začne z novým životom. teraz jej to už bolo jedno. A zase sa ponorila do zlého kruhu, keď nedočkavo bažila po svojom nožíku, ktorý vyťahovala len čo všetci odišli do práce a do školy. V noci sa jej darilo spať, lebo si líhala do postele z myšlienkou, čo bude zajtra ráno. tak to trvalo niekoľko týždňov. V jeden deň, jej prišla smska. Práve vtedy mala na rukách nepekné jazvy, ktoré sa pokúšala ošetriť si, no neveľmi sa jej to darilo. Neochotne sa zdvihla, zobrala mobil ktorý už dávno nemala v ruke a prečítala si čo a kto jej píše. Bola to jej najlepšia kamarátka. Hovorila, že by sa s ňou chcela stretnúť. Ona okamžite odpísala, že nemôže, lebo má toho veľa. Totiž, spolužiakom tvrdila že chodí na inú školu. Kamoška sa viac neozvala. Vtedy upadla do depresie. tak si na nu spomenuli… Chceli aby som šla von, no nešla som. Zobrala nožík, najprv si nám len jemne prechádzala po rukách, no potom pritlačila. Krv vystrekla na všetky strany. To nechcela. Spanikárila. Utekala k umývadlu, pritlačila si ranu prstom, no nie a nie krvácanie zastaviť. Pozrela do zrkadla nad umývadlom. Videla tam obyčajnú trosku s vpadnutými, opuchnutými očami, dlhými mastnými vlasmi a s nezdravo bielou tvárou. Ani si to veľmi nevšímala, viac ju zaujímala rana. Pustila si na ňu studenú vodu, no nepomáhalo. Zobrala prvý uterák čo mala poruke a priložila si ho tam, no akoby zázračne sa sfarbil do červena behom pá sekúnd. Dotackala sa do izby, zobrala mobil a napísala: Umieram. Potom smsku odoslala spomínanej kamarátke. Padla na kolená a cítila, že z nej pomaly vyprchá život. Stihla zobrať krásneho macka, ktorého dostala k osemnástim narodeninám, privinúť si ho k hrudi a rozplakať sa. Potom už nepočula nič, len zapípanie, ktoré ohlasovalo príchod smsky a pomalý tlkot svojho srdca. Klesla na posteľ. Skrvavený macko ostal ležať na dlážke…
Diskuse článku
hm,stále to isté,opakovanie,slabé,ale námahu si ja vždy cením
1. stále je to o tom istom, 2. dievčaťu v príbehu je všetko jedno.. vkuse.. bolo to tam napísané skoro v každom riadku.. a celkovo bol príbeh divne urobený :/
Město Mrtvých
Náhodné moudro a přísloví
Pro mužnou odvahu není žádná cesta nepřístupná. (Ovidius)Statistiky
FAQ • Ústava Města • Kontakt
Na tento web se vztahuje autorský zákon platný na území České Republiky v plném znění.
Dále také tzv. Ústava Města Mrtvých ©