Rozprávka

Fantázia bez hraníc, do neba volajúce sny
cez stále rovnaké, nudné a všedné dni
menila ich, posúvala mimo otrasného tela
len rozprávať rozprávky, lebo len to vedela:

O zakliatom bielom vrchu, o hľadaní zlata
že láska víťazí a nenávisť je prekliata.  
Vo svete však oči otvorené držať treba
aby hádam nespadla z vysokého neba.  

V hlave rodili a vinuli sa vždy krásne ideály,  
hviezdy boli slnkom a zapadnúť nemali
no prvý úder čo sama mala niesť
zmietol z oblohy polovicu hviezd…

Rozprávka sa predsa často smutne začína,  
keď na to s bolesťou ťažko spomína:
kusy srdca zahodené do zvierajúcich ciel
bolo zradené každým kto priblížiť sa smel

Každé falošné svetlo len ďalší dalo úder.  
Kým nakoniec nekričí: Zavri sa a never!
A v náhlej tme kde zrazu samo stálo
jedno svetlo stále vnútri svietiť neprestalo.  

Jediná hviezda na nebi čo patrilo jej
teraz zrazu vo vlastnej tme čudne stratenej
Hviezda svieti, no čím ďalej, tým viac vzdialená
opúšťa a nepočuje ani zvuk jej mena.  

No noc už nie je taká tmavá a srdce tak zlomené
vďačné tiché dievča už nie je tak stratené
túži vedieť a vysloviť tie správne slová
no nevie a kruto sa mýli, stále znova…

I tak plameň zase horí a srdce sa otvára,  
zlatá rybka opäť nájde chudobného rybára,  
rany hojí pomaly milosrdný čas –
A ona už porozpráva rozprávku zas:

V jednej krajine, na jednom vrchu, v žiare horiacich sviec,  
kde sa piesok lial, rástli kvety, cválal jednorožec,  
ten, čo hľadá zabudnutý bájny les
takmer už stratený na križovatke ciest…