Hrôza z hlbín januára [kapitola 3]

Žofia stála na ochodze a pozorovala hory v diaľke. Studený kameň jej chladil bosé nohy a vietor si pohrával so závojmi. Mala na sebe svoje obvyklé vrchné sukne zo sivomodrej vlny a tetelila sa blažene – milovala tú ľahkosť ranného severáka, keď jeseň bola ešte mladá. Slnko práve vychádzalo a žiarilo ako lesknúci sa denár, ale od východu sa valili tmavomodré mraky. Možno bude dnes pršať…?

Začala si pobzukovať. Ave Maris stella, Dei Mater alma… Slnečné lúče sa stretli s mrakmi v boji o miestami hrdzavé kopce a zo zlatého bozku rána sa stali mohutné, dymovo-hmlisté nebeské periny. Na jej ruku dopadla prvá kvapka.

Za ňou druhá, tretia – a potom už sa nedali rátať. Dážď sa spustil ako záclona tkaná z jemných nití. Studený a tichý, akoby celé nebo prestalo dýchať, len kvapkalo. Usmiala sa. Dážď jej vždy prinášal pokoj. Zatiahol svet do vnútra.

Otočila sa a zľahka vošla späť do domu. V kamenných stenách tvrze sa šíril pach starého dreva, šupiek cibule, hlinených nádob a popolavého dymu. Na lavici sedela Dora, stará a nemá, v rovnakej šatke ako vždy – akoby ju nosila už od čias jej matky. Prstami si lámala chlieb nad hlinenou miskou a keď zazrela svoju paniu, len jemne prikývla.

Zemanka si vyhrnula rukávy a šla si nabrať vodu z veľkého súdka v rohu. Ráno začínalo ako každé – chladné, vlhké a zároveň nezvyčajne krásne vo svojej tichosti. Pri umývaní rúk si všimla, že jej kĺby sú opäť napuchnuté.

Obliekla si jednoduchý kabátec a obula sa do kožených črievic. Prešla cez zádverie do malej kuchynskej záhrady. Listy kapusty sa leskli od dažďa, pažítka bola ohnutá, ale voňala ostro a čerstvo. Nazbierala trochu majoránu a tymianu, otrhla pár jabĺk z malého, skrúteného stromčeka pri stene. V košíku im šušťali lístky.

Z komôrky si vzala kúsok ovčieho syra a do džbánu naliala riedený medovinový ocot. Vrátila sa do hlavnej izby, kde Dora zatiaľ rozdúchala pahrebu pod železným kotlíkom. Bez slova jej podala hlinenú misku.

Žofia sa prežehnala a pošepky odriekla latinské slová, ktoré si pamätala od otca. Dora len sklonila hlavu.

Jedli mlčky, ale pokojne. Vonku sa dážď ozýval na okeniciach ako bubnovanie, zo striešky kvapkalo do kameninovej nádoby. V istom okamihu sa zemanka postavila, prešla k dverám a chvíľu sa dívala von. V diaľke nad údolím sa zjavila dúha — tenká a krehká, sotva badateľná, ako vlákno z anjelského vlasu.

„Ajhľa,“ šepla pre seba, akoby sa jej prihováralo samo nebo. Potom sa usmiala, vrátila k ohňu a prikrčila sa vedľa Dory, ktorá už pripravovala strúhanku na zatrepanú polievku.

Po jedle si umyla tvár, natrela si líca mastíčkou z husieho sadla a chrenu, ako jej odporučil jeden židovský lekárnik v Kežmarku. Ľahla si na tvrdú lavicu pod oknom a prikryla sa plátnom. Telo jej na chvíľu prestalo patriť, len tak splynulo s dažďom.

Prebudilo ju zapraskanie dreva.

Žofia vstala, pomaly, s tichým vzdychom. Prešla si rukou po čele, sčesala si ryšavé vlasy dozadu a zaplietla ich do jednoduchého vrkoča. Vzala košík, vyšla do komory a začala triediť strukoviny, ktoré tam zhnili už pred týždňom. Niektoré vyhodila, iné presypala do nového plátna.

Kým triedila posledné hrste cíceru, za oknami už bledlo svetlo a kachle začínali vyhasínať. V bruchu jej zaškvŕkalo. Z truhlice vytiahla krajec chleba, k nemu zvyšok syra a do džbánu naliala zriedený ocot s vodou. Sadla si bokom, chrbtom k oknu, a jedla bez zhonu.

Po jedle si utrela ústa do rukáva, uložila zvyšky späť a rukami si pritiahla plášť tesnejšie k telu.

Na chvíľu zaváhala. Potom pomaly položila misu na lavicu, vzala si plátenný šat na vlasy a zastrčila ho pod závoj.

Slnko sa nakláňalo k západu a dvor sa kúpal v bledom zlate, akoby bol celý svet vyhriaty svetlom sviece. Vtáci spievali, listy sa nehýbali, dokonca ani čučoriedky pod stenou sa už nezdali vlhké.

V izbe pod oknom stále ležal jej otec. Od rána sa nezmenil — iba vôňa sa zmenila. Niečo v nej bolo ťažké, kovové, ako hrdza v dažďovej vode. Jeho pery stmavli, čelo sa lesklo zvláštnym filmom, oči sa zatiahli. Nezavrela ich.

Žofia priniesla vrecia a položila ich na podlahu. Potom si vzala sekeru zo steny. Ťažkú, tupú, pracovala s ňou už pri štiepaní dreva. Vedela, ako sa drží, kam dopadne.

Nijako to nekomentovala. Nijaké slová, nijaké modlitby.

Len sa zohla, uchopila otcovo telo za ruku, prehodila si jeho lakeť cez plece a potiahla. Preklzlo, ako starý vak plný slamy. Kožušina zašuchotala, podlaha zavzdychala.

Odviedla ho do prístrešku pri plote, kde zvyčajne štiepala triesky a držala popol zo sporáka. Tam ho položila.

Zdvihla sekeru. Jedným úderom mu oddelila ruku. Kosti pukli, ako keď sa zlomí hrubý konár.

Druhou zrezala nohu v kolene.

Pomaly, s námahou. Pomalosť nebola z milosti, ale z únavy. Z chladu, čo sa jej držal pod nechtami.

Nič nekrvácalo. Všetko už stuhlo.

Aj čeľadína rozsekala. Bol tenší, ľahší. Jeho kúsky zabalila do vreca.

Dala ich oboch na vozík, prikryla a odtiahla k Vrchu. Po ceste občas zastala a začala kopať. Hlina bola ťažká a mokrá. Ostrie motyky sa zarezávalo do zeme znova a znova, kým nebola jama dosť hlboká. Najprv pustila čeľadína. Potom časti otca.

Neusporiadala ich. Vždy len zasadila časť, ako zemiaky, a o pár krokov ďalej ďalšiu.

Nebála sa pozornosti ľudí ani Boha. Ťažká samota a opustenosť Balachovca a Vrchu jej po prvý raz v živote prišla vhod.