Hrôza z hlbín januára [kapitola 1 a 2]

Hrôza z hlbín januára [kapitola 1]

12. december 2013

Drahá Panna Mária,

dnes som si na teba spomenula, keď som išla cez námestie okolo kostola a začalo odbíjať.

Je zvláštne, akú silu v sebe majú zvony. V budhizme vyháňajú démonov. A mňa poslali späť do temnoty domu.

Pamätáš sa? Niečo som ti pošepkala. A zakrvavila tvoj obraz, aby si mi splnila želanie a zoslala anjela, čo by ma odtiaľ dostal preč.

Bola to hlúposť. Nie si studňa želaní. Ale aj tak sa občas pýtam, prečo nikto nikdy neprišiel.

Možno ani nemal. Možno ma mal zachrániť Ježiš a ja som ho nechcela – radšej by som brala nejakého herca.

Ale aj tak – skoro som tam zomrela.

Bolo to preto, že som stratila vieru? Alebo preto, že som bola povrchná a prelietavá ako list?

Možno som vtedy bola len pôda pre toho, kto sa mal ešte len narodiť.

Tvoja Lia

_______________

19. december 2013

Milá Panna Mária,

dnes som sa bola pozrieť na jednu zrúcaninu neďaleko v okolí.

Nikto tam veľmi nechodí.

Ale mňa tam niečo ťahá.

Lia

________________

30. december 2013

Drahá Panna Mária,

Vianoce som strávila v práci a potom doma, pila som vodku.

Vlastne ani neviem, že som bola.

Nechcem tak prežiť aj Silvester.

Rozhodla som sa ísť na kopec za moju zrúcaninu a uplácať si všetkých členov rodiny zo snehu.

Urobím nám krásnu oslavu.

A možno aj menší domček zo snehu. Bude to super.

Ľad a sneh akoby magicky chladili moju bolesť a žiaľ.

V poslednom čase ich nemám dosť.

Pre všetkých som vzala prskavky, až odbije polnoc.

Ak Boh dá, zostanem tam s nimi navždy…

Tvoja Lia

_______________

16. január 2014

Milá Panna Mária sladkobôľna,

neviem, či si pre mňa poslala tých ľudí ty, alebo to bola len náhoda…

nejako som to prehnala a začala sa príliš utápať v smútku.

Dopadlo to katastrofálne.

Dokonca o mne písali v novinách a musela som ísť na psychiatriu,

takže teraz som na maródke.

Chcem sa čo najskôr vrátiť do práce.

Hovorím si, že všetko zlé zostalo v minulom roku

a tento už bude len dobrý.

A tiež už nikdy nechcem niečo takéto zažiť. Fuj. 

V tom mraze som asi začala halucinovať.

Niečo prišlo k tomu stolu medzi snehuliakmi

a ja som bola taká osamelá, že som sa ani nezľakla.

„Poď ku mne,“ povedala som.

A objala to.

Fuj.

Fuj fuj fuj.

Sľúbila som si, že už nikdy nebudem piť.

A ten článok som si schovala.

Ale toto bolo tak odporné, že ho možno ani nepotrebujem.

Ako keby sa ma dotkla smrť…

ČLÁNOK

[1. január 2014

Kuriózny prípad na Silvestra: žena postavila zo snehu celú rodinu a skolabovala v mraze

Na Silvestra krátko po polnoci našli náhodní návštevníci zrúcaniny Hradný vrch nehybné telo mladej ženy pri neobvyklom výjave.

Okolo ženy, ktorá bola silne podchladená a v bezvedomí, stálo niekoľko snehových postáv.

Každá mala v ruke zapichnutú prskavku, a pred nimi bol z kameňov vytvorený kruh, pripomínajúci slávnostný stôl.

Žena mala pri sebe fľašu tvrdého alkoholu, ale podľa svedkov to „nevyzeralo ako bežná opitosť“.

„Vyzeralo to ako… divadlo alebo rituál,“ uviedol jeden z nálezcov, ktorý si želá zostať v anonymite. „Bolo to… desivo tiché. Nehýbala sa, ale nebola mŕtva.“

Podchladenú ženu previezli do nemocnice, kde sa momentálne zotavuje. Polícia nepredpokladá cudzie zavinenie.

Hovorkyňa UNB uviedla, že pacientka sa po stabilizovaní priznala, že „chcela osláviť koniec roka sama“ a „preháňala to s alkoholom“.

Miestni hovoria, že ide o známu mladú ženu, ktorá vraj prechádzala náročným obdobím.

Na mieste zostali zvyšky snehových postáv a obhorené prskavky.

Prípad vyvolal rozruch na sociálnych sieťach, kde sa objavili komentáre o „snehovej bosorke“.

"Boli sme tam s deťmi na Nový rok. Snehové postavy tam ešte boli. Jednej chýbala hlava.

Ale prskavka stále stála. Nefúkalo.

Deti plakali. Nechcú ísť na Hradný vrch znova.“

– @Chiqatarína_]

… prepáč, Chiqatarína…

Lia

_______________

22. január 2014

dva týždne po prepustení

Ahoj, Panna Máriaá,

dnes som bola v práci.

Všetci sa so mnou bavili, akoby som bola nejaká celebrita,

ale bolo cítiť, že si zo mňa robia srandu.

Jeden blbeček z práce mal na mňa vtipy o blondínkach.

Prečo vraj zmrzla blondína v snehu?

Lebo si zabudla dať silonky.

Som šialená, nie hlúpa.

Ale zasmiala som sa. Nie že nie.

Veľa sa s ľuďmi teraz nebavím.

Som od tej… nehody nejako vyčerpaná.

Asi to bude tým, že som v decembri toľko chlastala.

Moje telo ma musí neznášať.

Nemôžem teraz veľmi spať,

tak som začala brať melatonín, ale veľmi nezaberá.

Namiesto toho sa mi stále dokola sníva o tej zrúcanine.

A občas o tej veci.

A občas, že som tá vec.

Ale už ma to nedesí tak veľmi, ako predtým ))

Najela som teraz novú diétu.

Predtým som jedla veľa čínu, tofu, ryžu…

ale teraz to neznesiem. Otočí sa mi žalúdok.

DOKONCA AJ z čokolády. A tú som MILOVALA!

Jediné, čo mi robí dobre, je ľadová voda a horké.

A mäso.

Niekedy ma zobudí chuť na rare steak

alebo na pravé hovädzie carpaccio.

Alebo argentínsky steak, to je žúžo.

Asi mi chýba B12??

….

Tvoja Lia

[kapitola 2]

Stála na ochodze a pozorovala hory v diaľke. Studený kameň jej chladil bosé nohy a vietor si pohrával s jej závojmi. Mala na sebe svoje obvyklé vrchné sukne zo sivomodrej vlny a tetelila sa blažene – milovala tú ľahkosť ranného severáka, keď jeseň bola ešte mladá. Slnko práve vychádzalo a svietilo ako lesknúci sa denár, ale od východu sa valili tmavomodré mraky. Možno bude dnes pršať…?

Začala si pobrukovať. Ave Maris stella, Dei Mater alma…

Slnečné lúče sa stretli s mrakmi v boji o miestami hrdzavé kopce a zo zlatého bozku rána sa stali mohutné, dymovo-hmlisté nebeské periny. Na jej zakrvavenú ruku dopadla prvá kvapka.

_____________________________

Natália sa prebudila zimou. Nohy aj ruky mala ako ľad. S nadávkami sa vyškriabala z postele a dopotácala sa do kúpeľne. Pustila teplú vodu. Tiekla vlažná.

„Čo to do čerta, kur—“ zakašľala a otočila kohútik na úplne horúcu. K jej hnevu však ďalej tiekla chladivá, vlažná voda. Opláchla sa aspoň trochu, osušila a hodila na seba svoje termo oblečenie – termo body, spacie ponožky, legíny, domácu košeľu a chlpatý sveter, ten najteplejší, čo doma mala. Aj keď ju sprcha veľmi nezohriala, bolo jej teplejšie. Prehodila si cez plece deku a dala variť vodu na čaj.

„Aspoň ty funguješ,“ zamrmlala si.

Živý sen v nej ešte doznieval. Pozrela sa z okna na ulicu. Vonku mierne mrholilo a na chodníku sa váľala blátivá hnedastá brečka – mestská verzia snehu.

„Dnes ostanem doma,“ pomyslela si a zaliala čajovú zmes s názvom Zimný sen.

Chvíľu premýšľala, že bude maľovať, ale nakoniec si len sadla, popíjala čaj a pozerala sa do prázdna. Padala na ňu ťažká únava. Nakoniec vytiahla telefón a vytočila známe číslo.

„…Haló?“ ozvalo sa na druhej strane.

„Čau!“ povedala veselo.

„Kto… – Kto to je? To ste zase vy?“ Hlas, najprv vystrašený, naberal hysterický tón. „Pozrite, prestaňte ma obťažovať, inak naozaj pôjdem na políciu!“

„Haha, veľmi vtipné. Tiež je u teba taká zima?“

„Nie, ja si kúrim, ako všetci normálni ľudia.“ Hlas teraz znel veľmi uškrnuto.

„To, že niekto šetrí, z neho nerobí nenormálneho,“ odsekla Natalia. „Navyše, teraz budem mať menšiu výplatu, keď som bola chorá.“

„Aha, vlastne… Už je lepšie?“ Hlas prešiel do jemnej starostlivosti.

„Je mi fajn. Ale dnes sa mi zdal strašný sen.“

„Aký?“

„Mala som na sebe sivomodrú beztvarú vlnu.“

„V tom si ťa neviem predstaviť.“

„Ja viem!“

„A bola to skôr petrolejová alebo holubia šeď?“

„Ako Dior Dusty Blue 1955.“

„To je nádherná!“

„Ale nie na mňa.“

„Podľa mňa by si mala dať chladnejším odtieňom šancu. Alebo vôbec akýmkoľvek farbám. Doplniť šatník o trochu komplexnosti. Teba tá večná čierna nenudí?“

„Vyniká tak textúra jednotlivých kúskov,“ bránila sa Natalia.

„Aha. A čo teraz robíš?“

Vždy zmenil tému, keď ho začala nudiť. Nenávidela ho za to.

„Testujem čaje. Mám zimnú zmes, ďalší testovací subjekt bude jablko s liči, maliny, zázvor s citrónom a klasická anglická raňajka. A potom pôjdem spať.“

„Tak skoro? Ty si v noci nespala?“

„Nie,“ klamala. Nechcela mu hovoriť o svojej čoraz častejšej únave. Ani o tom, že posledné dni prespala, budí ju zima a aj horúci „Zimný sen“ jej prišiel nechutne vlažný, hoci by prisahala, že ho začala piť krátko po zaliatí. Možno je ešte mimo z rozospania.

Ten sen… bolela ju hlava.

„Prečo?“ jeho otázka ju vrátila do reality.

„Čo?“

„Prečo si v noci nespala?“

Zamžúrala do prázdna. Začal ju ísť na nervy.

„Dostala ma párty. Pôjdem si ľahnúť. Niekedy sa ozvem.“

„Hlavne, keď nie nikdy,“ zasmial sa do telefónu jej brat-dvojča.

Chcela povedať „mám ťa rada“, ale namiesto toho zavesila a položila telefón na stôl. Mala chuť ísť na kopec za zrúcaninu. Chýbal jej snehový bratríček. Tento jej prišiel skôr ako kolega. Akurát namiesto „z práce“ by sa dalo dosadiť „z rodiny“.

Pri pomyslení na slovo rodina sa jej rozostril obraz a bolesť hlavy sa zintenzívnila. Potrebovala jesť. Potrebovala mäso. V chladničke mala čabajku. Vytiahla salámu a zakúsla sa do nej, ako by týždeň nejedla. Potom zapla počítač a napísala len jedno slovo:

Balachovec.

Prešla pár odkazov:

tvrz Balachovec…

"Tajomstvá Tvrze Balachovec: Krvavá udalosť z roku 1431"

– Historický ústav Spiš – článok o archeologických nálezoch.

Popisuje vykopávky na mieste tvrze a teórie o vražde Žofie Balachovej.

"Strašidelná história Tvrze Balachovec: Legendy a fakty"

– Spišské múzeum

Rozoberá miestne legendy o duchoch a paranormálnych javoch spojených s ruinami.

"Zaniknuté stredoveké sídla Spiša: Balachovec a jeho osud"

– Slovenská archeologická spoločnosť

Štúdia o stavebných prvkoch tvrze a dôvodoch jej zániku.

"Rod Balachy"

– Univerzita Komenského, Bratislava

Analýza písomného svedectva ako historického prameňa.

Bla bla bla… preklikávala odkazy… a zrazu ju jeden zaujal. Klikla.

"Historický záznam z kroniky slobodného kráľovského mesta Levoča, roku Pána 1431

V mesiaci januári, dňa osemnásteho, prišla do nášho mesta správa od urodzeného palatína Mikuláša Garaiho, že na tvrz Balachovec, nachádzajúcu sa pod Tatrami v hornej Spiši, došlo k hroznej udalosti.

Z jeho vôle bol vyslaný kráľovský pisár Juraj Tóth, aby udalosť vyšetril a pravdu zaznamenal. Jeho správa je zapísaná takto:

Dňa devätnásteho januára sme dorazili na tvrz Balachovec. Brána bola zamknutá zvnútra, takže sme ju museli silou otvoriť.

Tvrz i všetky jej priľahlé pozemky, majer, lúky a hospodárske stavby boli bez známok života. Ani osoba, ani dobytok, ani slúžka sa nenachádzali. Celý majetok pôsobil ako opustený, v tichu a nečinnosti.

V hornej komnate tvrze, v kresle sediaca, bola nájdená dcéra pána Štefana, menom Žofia. Jej hlava bola obviazaná hrubým plátnom tak, že nebolo možné vidieť jej tvár. Po odstránení plátna sme uvideli tvár úplne zohavenú, pravdepodobne vlastnou rukou spôsobené rany. Príznaky života už nevykazovala.

Po prehliadke sme tvrz zapečatili kráľovskou pečaťou, o čom bol informovaný urodzený pán palatín a spišská komora. Ďalšie vyšetrovanie bolo odložené až do jari.

Takto zaznamenal Juraj Tóth, kráľovský pisár, podľa poverenia urodzeného palatína Mikuláša Garaiho."

Natalia dočítala. Svetlo monitora jej tvár zalievalo mŕtvolnou bledosťou.

Ľahostajne sa uškrnula – presnejšie povedané, niečo sa ľahostajne uškrnulo – a zatvorila stránku.

Čas otestovať čaj „Jablko & Liči“.